Slovo za slovom sa vkráda tá bolesť otupná,
čo zraňuje dušu svojim dychom.
Vracia úder môjmu telu cez oči ponuré
a v diaľke vidieť ako sa havrani
zlietajú nad mojou mŕtvolou.
Ležím tam s hlavou zaborenou v piesku
ruky, čo silné boli,
teraz márne sa naťahujú k nebu.
Reťazami spútané mám telo celé.
Tma, tá nositeľka pokoja,
už vykúka spoza slnka aby mi pripomenula,
že sa blíži moja posledná hodina.
Čas teraz plynie tak pomaly.
Počujem tikot hodiniek podobá sa na
tikot môjho srdca,
ktoré teraz bije tak ticho.
Havran už prihnal noc
a s ňou čas.
Čas dať zbohom všetkému,
čo tu po mne ostalo.
Viem, že sa už nevrátim s toho sveta mŕtvych,
no s posledným výdychom môjho tela
ostala viera,
že raz sa stretneme.
Komentáre