PaLoner

Vyrastal ako ostatné oriešky na jedom velikánskom strome. Ako si tak rástol a čas plynul oriešok dospieval spolu s ostatnými. Krásneho dňa, keď už na strome neostal takmer žiaden list, sa stalo niečo na čo čakal už dlho konečne spadol dolu....,,Niekedy treba spadnúť dolu ak chceme dospieť,,...Letel si tým vzduchom a v duchu si vravel ,,Konečne už letím!!!!“.Tešil sa no zároveň mal aj strach s toho čo bude. ,,Zaletím dosť daľeko? Nestane sa mi nič pri páde? Aké bude to miesto kam spadnem?“Otázok mal plnú hlavu no nakoniec to do dopadlo dobre....,,Niekedy pri dopade na zem sa môžeme zraniť“ ...Spadol na miesto plné orieškov ,bolo ich tam veľa ,vedľa seba si tak ležali malý i veľký ,tí skôr narodení i tí práve spadnutý .Ako to pod veľkým stromom býva zošli sa tam rôzne orechy. A vtedy si sa oriešok zamyslel a položil si otázku.,, Hmm...Zdvihne ma vôbec niekto? Je nás tu toľko veľ a a ja som taký maličký“. Dni plynuli jeden za druhým a malý oriešok si tam stále ležal spadnutý. Mnoho ráz už premokol dažďom ani vietor ho nešetril. Spolu s ním tam ostalo už iba pár orieškov no bolo tam veľa prázdnych škrupín a medzi nimi práve oriešok. Nedúfal ,že niekedy stretne kamarátov ktorých dávno zozbierali. Odrazu však na miesto kde ležal niekto prišiel .Nevidel ho no počul jeho kroky a tak si prial aby ho konečne zodvihol niekto. A stalo sa to. Spolu s ostatnými ,ktorí práve v ten deň mali šťastie a ocitli sa v košíku , cestoval no nevedel kam. Napätie sa v ňom stupňovalo .,,Kam ma to len nesú?“.Niesli ho na obrovské miesto kde ležali všetky zozbierané orechy. Bol rád , že sa konečne stretne s kamarátmi, známymi i menej známymi. Bolo to čarovné netrvalo to však dlho a malý oriešok si pripomenul ako ležal už na zemi medzi toľkými orechmi nepovšimnutý. Teraz však veril ,,Bude to iné .Pozbierali ma síce medzi poslednými ale teraz budem na vrchu bude to ľahšie.“No nebolo to tak ako ho sypali na tú hrbu orieškov náš malý prepadol medzi nim na samé dno. Zasa sa v ňom oživil spomienky. Otázky opäť zaplavili jeho hlavu. Bol smutný s toho ako to dopadlo po tom ako čakal a veril že to bude lepšie. Prešlo niekoľko dní orechov ubúdalo na tej kope no zostalo ich tam ešte veľmi veľa. Veľa taký o ktorých si myslel náš malý priateľ že sú dobrý a predsa sú to. On maličký medzi toľkými .,,Chcem byť ako ostatný tiež spoznať niekoho kto ma zoberie do dlaní, bude sa so mnou hrať či si ma položí niekam na poličku ako niečo pekné. Chcel by som.“Chcel mnohé ako to dosiahnuť však nevedel a cítil sa stratený pod tou hŕbou s tvrdej škrupiny ostatných. Škrupinka mu zapadala prachom pod tou ťarchou iných. Bál sa a strach iba silnel... ,,Niekedy sa bojíme toho čo by sme chceli“ ...Stále však niekde v sebe veril , že raz sa dočká .Zatiaľ ležal no to semienko nádeje v ňom bolo už od malička. Teraz však keď trávil čas na tom dne mal možnosť spoznať sám seba. Pochopiť sa v tom aký je. Nechcel už trpieť viac a tak sa rozhodol. ,,Som maličký nie taký ako ostatný avšak oplatí sa čakať ne niečo krásne. Chcem sa prestať báť“. A tak sa oriešok rozhodol bojovať.Postupne pomalinky si začal opäť veriť aj keď stále bol na tom dne no teraz už nemal taký strach, pretože poznal seba.Nebol to jednoduché pre Orieška sedieť tam a dúfať niečo čo príde...,,Niekedy čakáme na to čo chceme a nevšimneme si to"...Oriešok bol iný ako ostatný.Niekedy pochyboval či je to lepšie alebo horšie byť taký malý.Malý oriešok sa napokon dočkal ocitol sa v rúčke malého dieťaťa , ktoré ho spatrilo na tom dne.Zobralo si ho do rúk.Oriešok videl akú má radosť prezrádzal to úsmev a očká toho dieťaťa.,,Konečne" Vravel si oriešok a cítil sa šťastný v dlaniach toho dieťaťa.Oplatilo sa mu čakať...,,Niekedy si nevšimneme to dobré a tiež sa bojíme čo bude ale treba sa prestať báť.Všímať si aj to malé a hlavne to čo je vo vnútri nie na povrchu.Pretože obal sa zmení no srdce ostáva."...